„Bol to veľká slávnosť viery, počas ktorej som v preplnenom kostole St. Benno smela povedať svoje ,Áno – naveky‘ a svoje sľuby zložiť do rúk provinciálnej predstavenej sestry Rosy Fischer. Bol to pre mňa nádherný dar, prežívať tento sviatočný deň vo farskom spoločenstve St. Benno, kde od jesene 2014 pôsobím ako postorálna asistentka – teda na mieste, kde ako sestra Najsvätejšieho Spasiteľa denne uskutočňujem svoje poslanie. Farské spoločenstvo sa veľmi snažilo, aby pre mňa tento deň sviatočne a nezabudnuteľne pripravilo – cez účasť mnohých farníkov na tejto slávnosti, prostredníctvom časopisu o sľuboch s mnohými myšlienkami a peknými želaniami až po dovtedy utajené zábavné vstupy počas slávnostného pohostenia vo farskej sále. Takto sme mohli my, sestry, zakúsiť, že od roku 1904 v tomto farskom spoločenstve nielen žijeme a pôsobíme, ale že sme skutočne jeho integrovanou súčasťou.
Ešte predsa späť k svätej omši, ktorej predsedal farár Ludwig Sperrer spolu s piatimi koncelebrantmi a niekoľkými mojimi kolegami v pastorálnej službe. Vo svojej kázni sa farár Sprerrer oprel o text, ktorý som si vybrala na moju pozvánku: ,Síl na ceste pribúda...‘ Túto skúsenosť, že ak kráčame istou cestou, síl nám pribúda, prirovnal ku skúsenosti emauzských učeníkov, ktorí tiež po veľkom sklamaní – Ježišovej smrti – na ceste do Emauz získali nové perspektívy počas stretnutia so zmŕtvychvstalým Kristom. Takto nás farár Sperrer všetkých povzbudil, čerpať z toho silu pre naše povolanie (nielen ako sestier, ale aj ako pokrstených).
Po kázni som smela nasledovať volanie: ,Sestra Sara, pristúp bližšie!‘ a znovu prejaviť svoju pripravenosť na život podľa evanjeliových rád ako niederbronnská sestra. Jedným z najsilnejších momentov pre mňa bolo po litániách k všetkým svätým zložiť svoje sľuby s horiacou krstnou sviecou do rúk provinciálnej predstavenej a môj život definitívne zasvätiť Bohu, po viacerých rokoch osvojovania si života niederbronnských sestier.
Po svätej omši bola pri malom občerstvení pred kostolom príležitosť k mnohým stretnutiam, rozhovorom a blahoželaniam. Počas toho hrala hudba, ktorá spríjemňovala atmosféru. Neskôr pokračovala slávnosť ďakovnými vešperami, pri ktorých bolo možné opäť cítiť veľkú radosť a vďaku, keď v kostole mnohí vstali, aby magnifikát – Máriin chválospev - nielen spievali, ale vyjadrili ho aj tancom.
,Síl na ceste pribúda...‘ – túto skúsenosť som mohla sama zažiť a prajem ju všetkým, ktorí sa na svojej životnej ceste nechajú viesť Kristom.“
