Deň po voľbe sme sa podobrali na cestu.

Kam ideme – to malo byť prekvapenie.

Po nedeľnej svätej omši sme nastúpili do dvoch autobusov a opustili Oberbronn.

Nuž a počasie – ani nemohlo byť lepšie.

V autobuse sme sa dozvedeli: ideme smerom do Nemecka – do Heidelbergu!

Hneď bolo cítiť uvoľnenie napätia s radostného súhlasu všetkých.

Asi tak po dvoch hodinách sme došli do Heidelbergu. Šoféri autobusov mali čo zabrať: tie zákruty a úzke uličky smerom hore ku známemu zámku. Osadenstvo jedného autobusa muselo dokonca podniknúť skorší výstup a podujať sa vystúpiť hore peši a prejsť 313 schodov.

Po príchode hore sme sa posilnili – každý si ráno čosi zabalil na cestu. Pritom sme si obzerali mnoho turistov a návštevníkov, ktorí sa tu premávali, veď oni si nás obzerali tiež. Každý čosi fotil.

Potom sme vstúpili na zámocký dvor a vyhliadkovú dvoranu. Náš špirituál nám niečo porozprával o histórii tohto miesta a impozantných stavieb, ktoré boli dosť zničené počas tridsaťročnej vojny a čiastočne i po nej (vlastne sme videli najznámejšiu a najväčšiu ruinu na svete). Išlo o dojímavú renesančnú kulisu - ruiny rezidencie falckých grófov na Rýne a neskôr dvorných kniežat.

Zaujímavé bolo vidieť aj obrovský známy sud kniežatstva v jeho obrovskej vínnej pivnici, ku ktorému neodmysliteľne patrí strážca – trpaslík Perkeo, ktorý po celý svoj život pil iba víno.

Po okružnej jazde starým mestom, návšteve jedného jezuitského kostola a zjedení niekoľkých kopčekov zmrzlín sme opäť nastúpili do autobusov.

Večer sme sa mohli spoločne pomodliť vešpery s našimi spolusestrami, u ktorých sme sa zastavili v Kláštore Márie Pomocnice v Bühli, dali sme si u nich dobrú večeru a pozdĺž Rýna sme opäť tiahli späť smerom do Oberbronnu.

Jednoducho - pozrite si naše fotky – v krátkosti opisujú, koľko pekných dojmov máme z jedného dňa, za ktorý sme veľmi vďačné nášmu vedeniu.

Tak znovu posilnené do ďalšej práce pokračujeme v generálnej kapitule.